Svetelne podexponované monochromatické svety sa vynárajú z neznámych prostredí. Pohyb v nich je minimálny, dych zadržaný, čas stojí. Zvuk je pravdepodobne vypnutý alebo nikto nerozpráva. Ocitáme sa v časovo-priestorovom vákuu ukotvenom pravouhlým súradnicovým systémom, v ktorom si súčasnosť podáva ruku s budúcnosťou a dáva si high-five s minulosťou. Letmý pohľad naznačuje čiernobiele, oku lahodiace a romantizujúce maliarske kompozície, ktorých rigidnú farebnosť rozbíjajú ultramarínové akcenty. Pohľad sa zaostruje, logika sa pomaly vytráca a ilúziu života nahrádza úzkostný a stiesňujúci pocit zakonzervovanej scenérie. Hranica medzi skutočnosťou a fikciou je polopriepustná a virtuálna realita sebavedomo preteká do fyzického sveta.
V súčasnej tvorbe českého vizuálneho umelca Ondřeja Basjuka (1983, Domažlice) sledujeme príklon k maľbe s presahmi do objektov a priestorových inštalácií výrazne poznačených maliarskou skúsenosťou. Basjuk vytvára surreálne kompozície pozliepané z apropriovaných motívov z histórie a dejín umenia, ikonografie a rozmanitých kultúrnych odkazov, ktoré kombinuje s výňatkami z vlastného vnútorného sveta a príbehov z najbližšieho okolia. Vedome pracuje s princípmi vymazávania, prekrývania, deštrukcie a rekonštrukcie a prepája ich v pomyselných vizuálnych koláží.
Zbytek tohoto článku je viditelný pouze pro přihlášené.
Pro přístup ke všem článkům se přihlaste, nebo se zdarma zaregistrujte
Diskuze k tomuto článku