Soukromá revoluce Rudolfa Sikory

Rudolf Sikora (1946) je patrně nejvýznamnějším a jistě nejvšestrannějším slovenským výtvarným umělcem s evropským renomé. Jeho energie, erudice a exprese jsou úctyhodné a nepřipraveného posluchače či pasivního diskutéra přitlačí po pár minutách ke zdi. Tato eruptivní osobnost ale umí a chce v jisté konstelaci také naslouchat. Sikora je citlivý, empatický a přátelský. Exaktně i s velkou intuicí a kultivovaným slovníkem se zamýšlí nad osudem člověka, stejně jako nad povahou a podobou vědomí – světa – kosmu.

V roce 1963 jste přijel do Bratislavy studovat na Vysokou školu výtvarného umění. V té době – na druhé straně tehdejšího Československa – se probouzely viditelněji nezávislé iniciativy. „Ve vzduchu„ se vznášel informel, pražské Konfrontace (výstavy v soukromých ateliérech) byly událostí a naznačovaly další směřování. Jaká byla situace v první polovině 60. let na Slovensku?

Nezávislé iniciatívy sa prebúdzali aj na Slovensku, už v roku 1957 bola v Martine založená Skupina Mikuláša Galandu- mladí sa hlásia k odkazu medzivojnovej avantgardy. Prvá výstava bola v roku 1958 reinštalovaná v Bratislave, hovorili im aj Prvý nástup, ďalšie výstavy mali v r. 1959 a 1962 a jadro Skupiny tvorili : A.Barčík, R.Krivoš, V.Kompánek, M.Laluha, M.Paštéka, P.Tóth, neskôr aj A.Rudavský. Tak ako v Prahe, aj v Bratislave sa organizovali neverejné výstavy a stretnutia autorov, orientovaných na nefiguratívnu tvorbu, zvané Konfrontácie (1- 4). Prvá Konfrontácia bola v ateliéri Joža Jankoviča v Petržalke v roku 1961, nasledujúce Konfrontácie (2a3) boli tiež v ateliéroch a až v roku 1964 bola prvá verejná Konfrontácia (4) vo foyeri Malej scény SND. Posledné vystúpenie Konfrontácie bolo v roku 1965 v Prahe (Nová síň). V súvislosti s Konfrontáciami treba pripomenúť tieto mená: M.Čunderlík, J.Jankovič, D.Kočišová, J.Kočiš, P.Maňka. E.Ovčáček, M.Urbásek, M.Haberenová, A.Miertušová, A.Rudavský, R.Fila.

Vznikali aj iné zoskupenia, zaujímavá bola grafika, fotografia. Pre mňa boli zaujímaví autori na pomedzí akčného umenia ako V.Popovič, J.Želibská a tvorcovia objektov a enviromentov S.Filko, A.Mlynárčik, M.Dobeš, J.Jankovič, ktorí boli napojení na európske dianie(Nový realizmus). Na škole som sa spoznal s J.Kollerom a potom aj s P.Bartošom a J.Melišom.

Jaké jste měl povědomí o světové scéně a jejich trendech? Jistě bylo obtížné dostat se k informacím…

Ako 17-ročný chlapec som o svetovej výtvarnej scéne nemal takmer žiadne informácie. V Žiline som navštevoval Ľudovú školu umenia a vďaka tomu som mal šancu dostať sa na VŠVU do Bratislavy. Prvé dva roky som študoval aj scénografiu na VŠMU u prof. L.Vychodila, rozhľadeného výtvarníka. S odstupom času vnímam tento fakt veľmi pozitívne. V tom čase už začali vychádzať aj knihy o svetovom umení a v časopisoch sa sem-tam objavovali aj hlbšie analýzy súčasného diania, na škole prednášali Volavkovci a V.Zykmund. Začal som pravidelne cestovať do Prahy na výstavy a donášal som si aj drobné knihy s profilmi svetových výtvarníkov. Od roku 1965 som študoval u prof. P.Matejku, v tom čase určite v najslobodnejšom ateliéri. Mal som šťastie, že môj prerod z chlapca na muža sa udial práve v rokoch šesťdesiatych. S trochou pátosu musím povedať, že to bolo desaťročie plné vitality, konjuktury, nielen materiálnej, desaťročie revolty mladých takmer celej Európy, bolo to aj desaťročie obrody československej spoločnosti. V tom desaťročí som sa naučil mať život rád. A hlavne: vtedy ma ovládla túžba byť sám sebou, byť vnútorne slobodný! Žil som z toho ďalších dvadsať rokov. A žijem z toho vlastne aj teraz.

Vaše začátky byly ryze malířské. Kdy a jak došlo ke zlomu – tedy ke konceptuálnějšímu přístupu ve Vaší tvorbě?

Áno, od detstva som maľoval, ale mal som rád aj matematiku, fyziku. Počítal som matematické olympiády. Na vysokú školu som prišiel maľovať! Ale vzťah k exaktným vedám mi ostal. Po matematike, fyzike ma zaujala astronómia, neskôr kozmológia, teda veda o vývoji vesmíru. Zaujímal som sa o prostredie okolo seba- dostal som sa k ekologickým štúdiám, ktoré vyhodnocovali životné prostredie na planéte Zem. Vtedy som začínal maľovať a odlievať cyklus Topografia -pohľady na zemský povrch. Logicky prichádzali otázky: čo sa deje na tom povrchu matičky Zeme, čo s ňou robíme! Začal som chápať rovnicu: vyrobme si energiu, ale nezničme si pri tom planétu. A tu niekde sa začalo moje „konceptuálnejšie“ obdobie(1969/1970) a spojenie ekológie – prostredie okolo nás s kozmológiou- vývojom planéty Zem v časopriestore okolo nej.

Obecně převažuje, dle mého názoru mylné, přesvědčení, že malíř se má vyjadřovat především (pouze) svými díly a další jeho slovní (textová)interpretace je zbytečná či dokonce zavádějící. Myslím, že to je nevhodná paušalizace a snad staromódní předsudek. Co si o tom myslíte Vy?

Sú skvelí maliari, naši aj svetoví, ktorí málokedy komentovali svoje dielo...Sú ale naši a svetoví maliari, ktorí komentujú svoju prácu, vytvárajú ku nej textové paralely, ktoré dopĺňajú a rozširujú chápanie ich úsilia. Dokonca sú maliari, ktorých texty sú autonómne, nezávislé od ich umeleckého programu.

Necítim sa v pravom slova zmysle maliar. Som výtvarník, mám k dispozícii maľbu, objekt, inštaláciu, text, fotografiu, film... Pripravujem projekty a texty. Teda aj píšem: komentujem svoj výtvarný program, píšem o jeho východiskách

Vytváral som paralelné texty k mojim vizuálnym projektom, hlavne v r.1969-1976 , keď som „objektivizoval“ stav sveta a vyjadroval sa k tomu stavu rôznymi médiami.

S politickou „normalizací“ se každý vyrovnával po svém. Vy jste např. v roce 1970 uspořádal „1. otevřený ateliér“. O co se jednalo a kdo se zde prezentoval?

Bolo to jednoduché : nemôžeme vystavovať, urobme si výstavu sami! Nemáme kde vystavovať ? – priestor si nájdeme! Nebol to len protest proti nastupujúcim normalizátorom, vtedy sme naozaj chceli „otvoriť ateliéry“, vyvetrať ich, odísť do inej „negalérijnej“ štvrte, do iných ulíc, domovov, dvorov... von z galérií. A nebola to náhoda, že my „mladší“ sme pozvali tých „starších“, ktorí tam boli – oni pre nás zosobňovali vrenie desaťročia, ktoré práve skončilo. Bohužiaľ, tak tragicky pre vtedajšiu československú spoločnosť.

1. otvorený ateliér ( iniciátor a organizátor R.Sikora s V.Jakubíkom) sa otvoril

19.11.1970 o17.00 hod na Tehelnej ul. 32 v Bratislave, teda v mojom vtedajšom dome. Všetko sme vysťahovali na povalu a inštalovali sme projekty, objekty, inštalácie na dvore, v záhradke, v byte, aj v ateliéri. Zúčastnili sa títo výtvarníci:

M.Adamčiak: hudobný projekt „Kánon 5x1/4“

P.Bartoš: „Balnea(bahno)“- činnosť s hmotou, „Pieta stromom“

V. Cígler: „Já-Je-Jé“, „Tyč“

R.Cyprich: Skladba „Fúga a soggetti (for 3 Philips)“ ako súčasť Mlynárčikovej akcie 3Grácie.

M.Dobeš.: Svetelno-kinetický objekt „Pohyb svetla“

I.Gazdík: teoretik umenia, spoluorganizátor 1.otvoreného ateliéru

V.Jakubík: participoval v kolektíve Jakubík-Kordoš-Mudroch:„Dobrý večer“(pocta R.Lichtensteinovi), „CZECHOSLOVAKIA“, „ATMOSFÉRA 1970“, „Upravený záhon“

J.Koller: „UME? NIE!“, telegram účastníkom a hosťom, „Pamiatkový objekt“ ,“Pozor, padá omietka!“

V.Kordoš: „Monotónna pocta Ceaserovi Baldaccinimu“

I.Kříž.- Vyrubiš: „Obraz ako vaňa“, „Umývadlo“

O. Laubert: „Tri sáčky“, „Snehuliakov jazyk“

J.Meliš: objekty: „Prvý“, „Terč“, „Klietka“

A.Mlynárčík: akcia “Tri Grácie“

M.Mudroch: „Upriamte pozornosť na komíny domu“, „Farbenie ovzdušia“

J.Shejbalová-Želibská: inštalácia „Amanita muscaria- možnosť sporenia po celý rok 1971“

R.Sikora: „Topografický bazén (Spomienka na Dalmáciu)“, „Topografie“(projekty k bazénu)

I.Štěpán: „Vysoký hmatník“, „Kvety“

D.Tóth: „Inventarizácia“, „Projekty pre ľubovolného realizátora“, „NEDÁŽĎ“-inštalácia

M.Urbásek: „Pozitív-Negatív“(permanentné manifestácie)

Na otvorení 1.otvoreného ateliéru sa zúčastnilo cca 400 ľudí, bol prítomný aj p. Jindřich Chalupecký, ktorý mal na druhý deň dnes už legendárnu prednášku o Marcelovi Duchampovi.

Měly tyto Vaše svévolné aktivity nějaké politické (či jiné) následky?

Na druhý deň (20.11.1970) som bol prvýkrát vypočúvaný ŠtB vo vlastnom dome. Začala séria vypočúvaní, ktorá skončila ( u mňa) niekedy okolo r. 1988...

Musel jste cenzorům asi pořádně zamotat hlavy svými stále radikálnějšími analytickými metodami. Byli zvyklí zakazovat tradiční umění (obrazy, filmy, divadla), ale akci či dokonce pouhé kosmologické údaje (nalezené informace z vybraných vědeckých oborů) prezentované coby umělecké dílo?

Cenzori nezakazovali vystavovať moje práce, tie ani nevideli, zakazovali mená. Tam sa „viezlo“ viac výtvarníkov- tí čo sa presadili vo svete v šesťdesiatych rokoch si to „zlizli“ prví, a my, mladší, čo sme prichádzali zo škôl do normalizácie a nadväzovali na tých umelcov, čo nám boli blízki, sme sa automaticky dostávali do opozície. My sme si aj zvykli nevystavovať, pretože by sme museli stále robiť kompromisy. Aj s odstupom času vidím jasne, že by sme nič nezískali, len by sme pošpinili naše čisté zaujatie tvorbou.

Pojďme pryč od politiky… Vy se naštěstí zabýváte spíše obecnějšími otázkami v širším časovém i prostorovém rámci. Spojoval jste různé obory lidské činnosti (vyzýval jste ke spolupráci teoretiky umění, filozofy, ale i matematiky, fyziky, astronomy). Měl jste chuť a touhu obsáhnout svět, jeho strukturu a podstatu, hledat souvislosti. Kladl jste řadu otázek, nabízel možné řešení a metaforické podoby. Přicházely také zpětné rezonance, vlny, odpovědi?

Keďže sme nemohli vystavovať, snažil som sa komunikovať aspoň listami, fotografiami, dokumentáciou, diapozitívmi, prípadne grafickými projektami. Niekedy to použili proti mne, ale komunikovať som musel! Mal som ohlasy, spoznal som ľudí aj z mimoumeleckej sféry. Vďaka viacerým obetavým priateľom a priaznivcom sme mali kde diskutovať, pripraviť výstavy v súkromných bytoch, kultúrnych strediskách a v divadle. Spomeniem aspon koniec 70.rokov: na severe Moravy vzniklo centrum okolo manželov Drabinovcov a Iva Janouška, kde sa stretávali českí aj slovenskí autori. Bohunka Olešová a L.Spyrz v Českom Těšíne dokázali usporiadať rad výstav v dôstojnom prostredí foyeru divadla.

Ak by som mal spomenúť niekoho, kto bol naozaj dôležitý pre moju generáciu, tak je to Jiří Valoch. Poznal dôverne našu prácu, mal ku nej viac ako profesionálny vzťah.

Do stylizovaných krajin (malovaných či reliéfních), zpravidla převedených do oproštěných struktur a znaků, jste zasahoval například vyvedenými šipkami, písmeny, grafy… Jakoby jste chtěl svět kolem sebe pochopit do detailu, uspořádat jej a dle svého poznání vyložit. Usiloval jste exaktně formulovat čas, prostor, bytí, směřování, smyl… Jak to nyní s odstupem času vnímáte? Jako racionální průzkum, utopii, nezbytnou fázi, mladické nadšení nebo jako již ve své podstatě zaslepenou iluzi, kterou jen ta doba, jinak neveselá, živila?

Nevnímal som vtedajšiu tvorbu ako nejakú utópiu, únik... opieral som sa o určité exaktné poznanie a výstup bol niekedy vizuálny a niekedy čisto textový- keď si však divák -čitateľ osvojil text, zistil, že aj tie texty sú návody na vizuálnu predstavu, ktorú si prijímateľ osvojí a vybaví vo svojej mysli (napr. projekt Čas...Priestor II.- galéria minulosti).

Ekologicko-kozmologické aspekty v slovenskej výtvarnej tvorbe z prelomu rokov šesťdesiatych a hlavne rokov sedemdesiatych jsou teraz predmetom záujmu, ktorý prekračuje hranice Slovenska. Je zaujímavé, že mnohí výtvarníci z tej doby rôznymi spôsobmi „napĺňali“ tento zvláštny slovenský variant ekologicko-kozmologického konceptu.

V tej dobe sme často pracovali na spoločných projektoch, museli sme urobiť výstupy – závery mnohotýždňových diskusií . Nebavili sme sa o tom, či je to umenie, jednoducho sme museli tvoriť!

Do 1.3.2009 je na Pražskom hrade (Jízdarna) výstava slovenského výtvarného umenia 20.storočia. Sú tam veľkoryso nainštalované niektoré z prác, o ktorých hovorím. Striedajú sa tam práce autorov, ktorí sa v rôznom období svojej tvorby dotkli tohto fenoménu. Spomeniem mená : S.Filko, P.Bartoš, J.Meliš, M.Kern, D.Tóth, J.Jankovič, R.Sikora, D. Fischer, J.Bartusz.

Neztratilo umění postupem času sílu, moc, schopnost… a nebo Vy subjektivní víru v jeho možnosti? Chtějí vůbec lidé znát pravdu o sobě, světě, vesmíru? Neobávají se spíše své samoty a mělkosti tváří v tvář dílu kladoucímu znepokojivé otázky?

Umenie nestratilo silu, moc, schopnosť...a ani ja som nestratil vieru v jeho možnosti. Zacitujem tu seba, lebo som sa už dávnejšie k tejto téme vyjadril : Kedysi som si myslel, že umenie môže „spasiť“ svet. Veril som, že túto silu bude mať aj to, čo vytvorím. Dnes už tomu tak neverím. Viem iba, že svet mení všetko, mňa, nás, umenie, aby sa mohol meniť sám. Všetci podliehame chaotickým silám, ktoré však majú svoju tajuplnú usporiadanosť. Objavujeme zákonitosti, aby sme tieto sily poznali, ovládli, ale... Zdá sa mi, že všetci hľadáme to isté. To, čo sa nedá pomenovať, preto na to priliepame rozličné nálepky. Každý tú svoju, aby sme si to poľudštili, aby sme sa toho nebáli. Objavili sme, že všetci sme na jednej lodi, na jednej planéte, ale situácia každého z nás je celkom výnimočná...

Vy jste se vydal divákům naproti. Nečekal jste až přijdou do galerie (z které jste byl stejně vykázán). Někdy jste rušil dílo jako estetický unikát a pojal ho více jako nosič sdělení (apelu). Artefakt se proměnil v samotnou informaci – fotografie s textem byla vytištěna v mnohatisícovém nákladu a volně se rozdávala na veřejnosti. Snažil jste se tedy spíše o kolektivní komunikaci na úkor jedinečnosti?

Ako som už hovoril, nerobil som v tom čase rozdiel medzi výstupmi vizuálnymi alebo textovými. Vytlačený projekt s určitou ideou som chcel dostať medzi čím viac prijímateľov. Samozrejme, vzdal som sa unikátneho, originálneho diela – tlač na papieri bola nosič idey, ktorú som prezentoval, tá bola jedinečná, tá bola originál.

Připomeňte některé akce, které jste inicioval a prováděl…

Po 1.otvorenom ateliéri sme sa stretávali pravidelne. Pribudli Jankovič, Filko, Strauss. Z Liptovského Mikuláša prichádzal M.Kern. Vytvárali sa zoskupenia názorovo blízkych tvorcov, ktorí pripravili spoločné projekty, napr. „Dotazníky“. Boli to koncepty, v ktorých sme „zapreli“autorstvo- autor bol :?!+...(Koller, Sikora, Filko, Gazdík), alebo projekt Čas I, Čas II a nedokoncený Čas III, na ktorom sme spolupracovali s vedcami (matematik, fyzik, astronóm). Výtvarníci: Filko, Koller, Laky, Sikora, Zavarský. K Času II. sa pripojili aj Bartoš, Kern a Strauss.

Trojica autorov z predošlého zoskupenia (Filko, Laky, Zavarský)zrealizovala dnes už legendárny „Biely priestor v bielom priestore“.

Spomeniem jednu príhodu: výsledok spoločných diskusií bol aj projekt Symposion. V prvom sa nám podarilo vydať veľký plagát s prácami zúčastnených. K druhému Symposionu sa pridali ďalší autori. ŠtB nás však dôrazne upozornila, že toto nám tak ľahko neprejde. Bolo nám ľúto peknej kôpky príspevkov. J.Jankovič však povedal : „Keď to nemôžeme zverejniť, zakopme to!“ Urobili sme mosadznú skrinku, príspevky do nej vložili, vrchnák zvarili a odniesli do lesov ďaleko za Železnú studienku pri Bratislave, dnes nikto nevie, kde to je. Vlado Havrilla nakrútil cestu lesom, aj hlbokú jamu, ale pásku už nemá – stratil ju za tých 35 rokov od januárového dňa 1974...

Symposion III sme realizovali formou albumov in memoriam Miloš Laky, na počesť nášho mŕtveho kolegu.(1975)

Různými akcemi jste předjímal celou ekologickou situaci dnešního člověka. Byla krize našeho prostředí byla již před třiceti lety?

Kríza nášho životného prostredia bola znateľná už pred veľa rokmi – v r.1968, teda pred 40 rokmi sa vedci z celého sveta stretli v Ríme a vyhodnotili stav planéty z hľadiska ekologickej rovnováhy, ale aj zásob energie. Po 40 rokoch sú nové extrapolácie, nové vízie do budúcnosti- tie naháňajú strach. Najmä keď vieme, že veľa z toho, čo vedci v roku 1968 doporučovali sa neriešilo... Vieme len, že veľa z tých negatívnych predpovedí sa naplnilo. Čo bude o ďalších 40 rokov ? ...

Raději nepomyslet! Na problémy světa jste upozorňoval osobitou, výtvarně působivou, vytříbenou a čitelnou vizuální metaforou. Nalezl jste si pevný ikonografický slovník. Jednotlivé znaky či symboly měly (a mají) svou logiku, vznikl hodnotový řád a přímé jednoznačné hodnocení nejrůznějších jevů. Jeden z Vašich známých cyklů se nazývá Vykřičník (1973 – 74). Jedná se o memento lidstvu za stav naší civilizace a celé planety. V čem tkví ona hrozba?

Vždy som mal vzťah k exaktných vedám- optimizmus moderny s jeho karteziánskym modelom myslenia mi bol veľmi blízky. I keď som intuitívne cítil, že v mnohom zlyháva. Keď sa mi na začiatku 70. rokov dostala do rúk prvá správa Rímskeho klubu – samizdat prekladu knihy D. H. Meadowsa a spol.: „Medze rastu“, uvedomil som si v plnej miere zradnosť teórií „lepších zajtrajškov“. Kniha sa pre mňa stala čímsi ako druhá biblia. Ekologické, resp. ekosofické myslenie poznačilo aj moju prácu v tých rokoch. Vždy som sa cítil obyvateľom svojho mesta, krajiny, planéty, s pocitom zodpovednosti za jej osud. Robil som pocty miestu s významom mementa, chcel som oznámiť svoje súhlasy a protesty čo najzrozumiteľnejšie, preto výkričníky, otázniky nad zemeguľou, na hviezdnej oblohe.

Ve Vašich úvahách se mimoděk objevují také otázky po možné existenci jiných vesmírných civilizací. Věříte v ně či Vás to vůbec nezajímá? Nebo věříte jen v tušenou předurčenost, skrytý řád, osud?

Nikdy som sa nezaoberal existenciou iných civilizácií vo vesmíre. Neriešil som to, lebo znovu pripomínam: neilustroval som žiadne kozmologické hypotézy- robil som len isté vizuálne paralely s možnosťami fungovania týchto hypotéz. Ak sa niekde zdá, že som sa dotkol otázky inej civilizácie, tak to bola otázka len sekundárna – či vývoj vesmíru všeobecne smeruje k vytvoreniu živej, sebauvedomejúcej sa hmoty.

V druhé polovině 70. let dochází ve Vaší tvorbě ke zlomu. Otevřená společná poselství se stávají intimnějšími, personifikovanějšími. Sama podstata existence je nahlížena každým z nás- jedincem a jeho životem a posloupnými fázemi. Pro tyto stavy jste si stanovil grafické znaky. Které to jsou a co symbolizují?

Fotografie hviezdnej oblohy nahrádzam štruktúrou znamienok, ktoré pripomínajú vesmír (1976)

Paralely ... môj vnútorný vesmír – môj záznam Vzniku, Zániku. Môj záznam stavebných jednotiek , z ktorých staviam, budujem , resp. chcem vybudovať svoj pohľad na „Veľký (Nekonečný?) kolobeh života“. Kolobeh vo svojich zákonitostiach i rozpornostiach...Vznik, sústredenie, rozpad, zánik a znovuzrodenie v novej kvalite „ mojich znamienok“. (hviezdička, krížik), mojich jednotiek kolobehu, ktoré vytvárajú „Môj vesmír“...

Jako bytostný konceptualista pracujete především s významy – estetická hodnota jde až za nimi, barevnost je často redukována… Přichází velké téma černých děr a pyramid. Na těchto volných cyklech jste pracoval v sedmdesátých letech souběžně? Co mají společného?

Na cykloch „Pyramídy“ a „Čierne diery“ v druhej polovici roku 1976 som definitívne začal používať „Môj vesmír“, teda znamienka hviezdička a krížik. Prvýkrát som ich použil v „Čiernej diere“, v kresbe. Potom som posúval tieto koncentrácie energie cez fotografiu, tam dostali znamienka dynamiku. Názov Čierne diery som použil ako paralelu k známym termínom z astronómie. Tam popisujú čiernu dieru ako najväčšiu koncentráciu energie v našom poznateľnom vesmíre. Moje „Čierne diery“ sú plné znamienok zrodu (hviezdička) a zániku (krížik).

Pyramída – symbol nielen nášho „domu“, ale aj ako sociologický model ľudskej spoločnosti, ktorá by mala fungovať. Každá stavebná jednotka, „tehla“ nesie časť rôznych farebných diagramov, ktoré smerom k vrcholu rastú. Niektoré diagramy opúšťajú svoju pyramídu a tá zostáva nakoniec pri vrchole „čistá“, niektoré diagramy postupne „zamorujú“- likvidujú stále väčšiu časť stavebných jednotiek, až vrchol pyramídy je už diagramom celý okupovaný...

S 80. lety přichází ve Vašem projevu větší exprese (i citlivost), objevují se otisky rukou… co to signalizovalo?

Po roku 1980 som urobil cyklus objektov „Ohmatávanie hrobu“. Nie je v tom nič morbídne – hrob je len konečná stanica nášho života. Paradoxne nehovorím o smrti, ale o živote...Celým svojím životom, svojím konaním si symbolicky pripravujeme, „ohmatávame“ svoj hrob. Hrob ako zhmotnený sumár, depozit našich činov, ktoré nevieme vymazať, zmeniť, zatajiť, či sú to činy dobré, alebo zlé.

Často lze vypozorovat Vaši snahu konfrontovat nebo spíše spojovat člověka s vesmírem, jeho počínání s kosmickou energií, zákonitostí… Asi posledním pokusem nalézt velkou jednotu člověka a vesmíru jsou práce z cyklu Antropický princip. Na jakých teoriích (vizích, viděních) je tento volný cyklus založen?

Dozvedel som sa o úsilí vedcov z rôznych oblastí, ktorí hľadajú súvis medzi existenciou človeka a takými aspektami fyziky, o ktorých by sa nezdalo, že súvisia s biológiou. Vtedy som sa aj prvýkrát stretol s termínom „antropický princíp“. Musím priznať, že filozofia „antropického princípu“ ma okamžite zaujala, ba mal som pocit, akoby som „antropický princíp“, obrazne povediac, nosil v sebe už dávno, intuitívne sa s ním stotožňoval, netušiac, že mnoho astronómov, fyzikov,filozofov formulovalo, resp. formuluje princíp, ktorý v stručnosti hovorí, že vlastnosti vesmíru musia byť také, aby v ňom bol možný život.

Jak se Vás dotkl (ovlivnil) v 80. letech mezinárodní nástup postmoderny a s ní i návrat k tradičním médiím?

Od roku 1985 v cykloch „Big Stop“, „Prebúdzanie“, a hlavne „ A čomu som hrdo hovorieval ja!“, som parafrázoval vlastné „vedecké“ paralely(antropický princíp). Robil som fotografie bez použitia fotoaparátu- negatívy som si voľne kreslil, hlavná práca bola potom vo fotokomore, kde som týmto kresbo-fotografiám dodával pohyb a dynamiku. Veľké pseudo-lebky sa rozpadávali.

Začal som aj maľovať rozmerné objekty- mohyly. Moje znaky som rozšíril o znaky starých a súčasných civilizácií. Kus znaku, ktorý znázorňuje vtáka z Mezopotámie, sa láme na kresťanskom kríži, znak človeka z Egypta sa prekrýva a stráca zmysel s komunistickou (?)hviezdou, čínska číslovka sa spojila s runovým písmenom a vytvárajú spolu akýsi hybrid...Hybridy, pseudoznaky – je to ešte „Môj vesmír“.

Po roce 1989 se mnohé změnilo. Stal jste se politicky i pedagogicky činným… Co jste konkrétně dělal?

19.11.1989 som bol v hŕstke umelcov, ktorí volali ľudí do Umeleckej besedy. Prišlo okolo 500 ľudí, ktorí sa nebáli. Vykričali sme sa a založili koordinačný výbor hnutia, ktoré večer okolo 21.00 hod. dostalo názov „Verejnosť proti násiliu“. Pracoval som v Koordinačnom výbore VPN do apríla 1990. Bol som aj pri prerode Zväzu výtvarných umelcov na Slovenskú výtvarnú úniu, do ktorej som ale nevstúpil...Akosi som si odvykol byť organizovaný. Celý január 1990 som chodil do Prahy, kde som bol členom konkurznej komisie pre kreovanie nového pedagogického zboru AVU. V Bratislave som pracoval v rôznych výboroch, ale hlavné bolo, že som dostal pas a mohol chodiť do sveta...kde ma pozývali na mnohé výstavy. Stačil som urobiť aj konkurz na vedúceho pedagóga ateliéru maľby na VŠVU Bratislava a nazval som ho „Otvorený ateliér“. Z politiky som sa pomaly vysúval, tvoril som, učil som, vystavoval, cestoval. Začali hektické časy...

Téma revoluce se objevuje také přímo ve Vaší pozdní tvorbě. Zde se zabýváte reflexí vlastního vztahu k ruským avantgardám, především k Malevičovu suprematismu, z počátku 20. století. Proč jim věnujete tak dlouhodobou a soustavnou pozornost?

Cyklus o suprematistoch a ich guru Malevičovi som musel urobiť! Možno ako reakciu na moju „revolučnú“ skúsenosť. Nezaujímala ma len ich práca – skôr ma zaujímal ich životný príbeh, ich politické postoje, doba v ktorej žili...(keby som žil v tých rokoch, možno by som aj ja uveril, že revolúcia vytvorí priestor pre nového človeka, nový život, nové umenie...A rovnako by som bol ťažko sklamaný zo zneužitia aj tých najkrajších ídeí. Zo zneužitia, ktoré končilo vraždením miliónov nevinných).

V prvých objektoch naozaj adorujem Maleviča...miesto ozajstného hrobu velikána svetového umenia je neznáme. Som tvorcom a súčasne hľadačom Malevičovho hrobu?

V druhých objektoch „Hrob pre Maleviča“ vstupujem do objektov ja sám. Ležím, vstávam, stojím a padám... V jednom trojrozmernom objekte ( mnohonásobne zväčšený obraz Maleviča Suprematizmus 1915), stojím v životnej veľkosti pod časťou kompozície, ktorá ako by na mňa padala. Dívam sa s leninskou čiapkou na hlave do diaľav a rukou ukazujem - Vpred! Irónia? Nostalgia za veľkou utópiou avantgardy? Alebo paralely revolúcií zo začiatku a konca minulého storočia?

Tretí malevičovský cyklus. Vlečiem obrovský kríž... Vlečiem na pleci celú avantgardu, vlečiem na pleci utópiu?... Cez celé storočie... Vpred! Kde? Kam? Ku komu?

Padám na dlažbu( som to ja? Veľký červený vodca?!) Podo mnou čierny štvorec, na mne divný kríž...Vpred...

Predo mnou väzenie. Čierne. Štyri mreže – z každej strany jedny. Dverí niet...

A vo vnútri ??? – Nekonečný, nádherný svet. Živá suprematistická bezpredmetná príroda.

Plná Maleviča. Slobodna.

Malevič: mystický nihilismus, Sikora…? Jak byste charakterizoval svou cestu a její základní fáze?

Či som maľoval krajinu okolo seba(1960-63), alebo neskôr (1964-68) som obdivoval magickú prostotu kleeovských obrazov, či spiritualitu v maľbách ranného Kandinského, alebo Šímu, či som bol zaujatý ekológiou a kozmológiou so snahou po „objektívnom poznaní“ (1969-1976) až po „subjektívne pretavenie“ tejto objektivizácie (1976-1985), či vo veľkých mohylách, fotoobjektoch ( Pozorovateľ, Pozemšťan-1986-1999), alebo v „malevičovských“ obrazoch, objektoch, inštaláciách- vždy som hľadal stopy človeka po jeho pozitívnej, či negatívnej činnosti. Kedysi som si zapísal pár viet, myslím, že charakterizujú moje hľadania:

...Človek v tom mojom vesmíre bol vždy, ibaže až neskôr sa stal viditeľný. Nakoniec som zistil, že ten človek som vlastne ja sám a priznal som to. Pravdaže, nenárokujem si na privilegované postavenie. Som vymeniteľný i vo svojom súkromnom vesmíre. Inak by to nemalo zmysel. Vieme, že v každej našej bunke je vývojová matrica celého tela, ja som však presvedčený, že i celého vesmíru. Sme bytosti vynárajúce sa z kozmu. Nielen ako jeho pasívny produkt, sme aktívni pozorovatelia s neznámym poslaním. Kým neprídeme na to, aké je to poslanie, bude naše postavenie fatálne. Veď celý Big Bang bol možno iba kvôli nám. Celá tá obrovská energia sa rozvinula pre čosi, čo možno môžeme dovŕšiť iba my.

Co nyní děláte, připravujete?

Pracujem na veľkom cykle: „Paralelné svety“. Je to cyklus, ktorý možno dokončím, možno nie...Potrebujem na to asi 20 rokov... neviem či niekoho zaujme(verím!). Neviem, či ho dokončím (dúfam!). Neviem, či na to zoženiem peniaze (verím a dúfam...)

Soukromá revoluce

Rudolf Sikora